Keď človek začína s novým blogom, patrilo by sa hádam, aby sa v prvom článku nejako predstavil. Aspoň si myslím, že je to taký štandard. Jednoducho, nejako sa uviesť v spoločnosti. Lenže ja… no jednoducho akosi neviem ako na to. A to pritom nieje môj prvý blog, ako by to mohlo na prvý pohľad vyzerať. Je to katastrofa, úplný nonsens, apokalypsa, Sodoma-Gomora, hanba, hnus- ale je to pravda. Už týždne, áno týždne rozmýšľam nad nejakým článkom. A… nič! Mozog nereaguje, volaný účastník je momentálne nedostupný. A pritom nieje nič jednoduchšie. Tém existuje neskutočne mnoho, miliardy a miliardy tém. Stačí si len vybrať, po jednej siahnuť a je to! Presne tak, ako keď si človek v záhrade odtrhne z jablone jabĺčko. Na tie špičkové síce len tak ľahko zo zeme nedočiahne, ale aj dole, na dosah ruky rastú jablká, čo sa dajú tiež jesť. Chápete ako to myslím? Dúfam, že hej. No prosto nieje nič jednoduchšie ako vybrať si tému a „pľasknúť ju na sklo.“ Lenže pre mňa je to momentálne neprekonateľná prekážka. Nič ma nenapadá. Moja obrazotvornosť je v stave monoskopu aj s tým sprievodným zvukovým efektom, že: pííííííííp. Moja nápaditosť jednoducho prestala existovať, už ani ten vírus chrípky ma nieje schopný ma napadnúť. Najhoršie na tom všetkom je skutočnosť, že som si vôbec nevšimol, kedy sa to stalo. Fantázia môjmu srdcu milá je zrazu fuč. Dôsledkom toho všetkého je, že nemám rozvinutý blog, ale psychický blok. Prepadám histerickým záchvatom zúfalstva. Neustále si pokladám otázku typu: „Je to trvalý stav, alebo ma to prejde?“ Alebo: „Bude sa to s pribúdajúcim vekom zhoršovať?“ Možno sa Vám to zdá malicherné, ale mňa to trápi viac, ako koniec sveta v roku 2012. Som úplne nesvoj, nič takého sa mi v živote ešte nestalo. Som z toho maximálne vyvalený. Normálne sa mi pred očami začína strácať zmysel života. S úplným nekľudom v duši môžem vyhlásiť, že ak sa v blízkej dobe tento stav nezmení, tak vnútorne asi zomriem.
Nesmejte sa! To je vážna vec! Už tu toľko píšem a stále ma nič nenapadá. Až to bude takto ďalej pokračovať, tak som si ten blog zakladal asi zbytočne.A to by bol ďalší sakramentský problém, lebo ja zbytočné veci nerobím! Robím veci, ktoré majú zmysel. Niekedy síce hlbší než ho ľudia dokážu pochopiť- a to potom vyzerá ako zbytočnosť- no, ale kde by sme to žili, keby všetci chápali všetky moje činy a pohnútky k nim? Celkovo zostáva nepochopený jedincami, ktorí si myslia, že zožrali viac múdrosti ako ja. Kedysi som proti tomu vehementne bojoval a snažil sa všemožne, aby som bol pochopený. Neskôr som však zistil a pochopil, že aj nepochopenie je neoddeliteľným atribútom tvoriacim život v spoločnosti, a zaujal som k tomu svojský postoj, ktorý by sa dal opísať ako ironický úškrn s pohľadom plným ľútosti na danú osobu, sprevádzaným duseným smiechom, čo sa prejavuje miernym vertikálnym kmitaním hornej polovice tela.
Už dúfam chápete, aká tragédia ma postihla, a aké to môže mať následky. Najhoršie je, že som vo svojom trápení sám. Nieje nikoho v mojom okolí, kto by vedel, kto by to chápal čím prechádzam, že mám autorskú krízu. Bóže mój, úvod ako hrom! Dúfam, že som si týmto článkom odplašil všetkých priaznivcov a sympatizantov.. Ani by som sa nedivil. Nesľubujem, že ešte príde nejaký článok. Nemôžem to sľúbiť, lebo to neviem ani ja sám. Mám krízu, nedá sa svietiť. Pripadám si teraz ako špatne oblečený transvestita. Najtrápnejší pokus o článok aký som kedy vypotil. Bez nápadu, bez ducha, bez fantázie, nudný, nič nehovoriaci a ničím nezaujímavý, bez pointy. Teda možno s malinkou pointou, takou, že by som rád písal, ale nejako mi to nejde(aspoň nie teraz)
Ak sa niekto dopracoval až sem, nech teda vie, že má všetku moju úctu, že si ho nesmierne vážim, a mám trocha radosť, že to niekoho zaujalo natoľko, že vydržal až do konca.
Zo srdca Váš blicky!