Tak ako som Vám sľúbil, prinášam Vám teraz ďalšiu časť mojej poviedky na pokračovanie. Dobrú chuť… 🙂
Po týchto Nelliných slovách som mal pocit ako by som dostal poriadnu ranu rovno medzi oči od profesionálneho boxera. Odtiahol som sa a ešte chvíľu som na ňu nechápavo civel. Potom som znechutene zavrtel hlavou a zbavený aj tej poslednej štipky dobrej a pozitívnej nálady odplantal som sa do kúpelky. Veľmi si nepamätám ako prebiehala moja ranná hygiena, lebo som sa na ňu absolútne nesústredil. Nevnímal som vlastne nič. Presne ako maximálne rozčúlený človek. Z takéhoto afektu ma vytrhol až nepríjemný zvuk. Prááásk! Do umývadla dopadol kusisko zubnej kefky celej od krvi. Pozeral som sa raz na zbytok kefky čo mi zostal v ruke a raz do umývadla. Prestrašene som si pomyslel: „Do boha! Čo je to so mnou? To jak som si mohol čistiť zuby tak, že som zlomil kefku?“- a pri tom som si jazykom prechádzal po ďasnách. Začínali ma poriadne štípať od mentolovej pasty. Chcel som sa pozrieť do zrkadla a zistiť ako sú na tom moje ďasná, ale keď som zodvihol hlavu zbadal som čosi úplne iné. Všade okolo mňa, úplne po celej kúpelke, po všetkých kachličkách stekali kvapky vody. Prekvapene som na na ten výjav čumel ako malé teľa, a po chvíli ma napadlo, že tá spúšť musela vzniknúť vtedy, keď som si umýval tvár. „Á vlastne áno!“ -vybavil sa mi ten obraz. Špliechal som si na tvár ľadovú vodu tak razantne, že som si skoro vybil oko.
„Mám toho plné zuby, začína mi to už liezť na nervy“- pomyslel som si. „Mal by som niekam vypadnúť a resetovať hlavu.“ Pri týchto myšlienkach som sa dostal do kuchyne. Z okna sa na mňa usmievala bezoblačná obloha zaliata zlatistým slnkom, a dolu sa stále ligotali kvapky rannej rosy. Bolo rozhodnuté! Dnes proste vypadnem odtiaľto preč!
S trocha lepšou náladou som si urobil kávu. Moju klasiku zalievanú, dve kopcové lyžičky voňavej kávy, žiadny cukor, žiadna smotana, poriadneho smrťáka. Kým sa mi vychladala káva zjedol som krajec chleba s maslom a džemom. Konečne som si usrkol z kávy a labužnícky vydýchol, keď som začul zvuk vychádzajúci z detskej izby. To bolo Zarine kráľovstvo. Zara bola Nellinou dcérou. Veselé pätnásťročné dievča a moja super kamoška. Šiel som teda za ňou nakuknúť. Pootvoril som dvere. Zara sa akurát prevalovala na druhý bok. Polohlasom som sa jej spýtal:- Už si hore?
Ako odpoveď som dostal prispaté:- Ee, ešte chvíľu.
Vrátil som sa do kuchyne ku svojej káve a dnes aj trochu rád, že nemusím vymýšľať Zare raňajky. Rozmýšľal som nad tým, kam sa dneska zdúchnem, kde sa vyventilujem, ale z hola nič ma nenapadalo. Dopil som kávu a trocha nešikovne s rinčaním som odložil šálku do dresu. Z kuchyne viedli moje kroky na záchod. Obligátna ranná toaleta, ale dlho som sa tam nezdržal. Keď som vychádzal s kúpelky otriasajúc si ruky od vody, vo dverách do kuchyne už stála Zara v pyžame s hviezdičkami.
-Dobré ráno- vyliezlo z nej spolu so zývaním. Musel som sa začať usmievať, keď som na ňu pozrel ako tam tak stojí medzi zárubňami, oči zalepené karpinami a jej dlhé neposlušné čierne vlasy rozstrapatené tak bizardne, že snáď ani nejaký šibnutý umelec by takú „modernu“ hádam nedokázal vytvoriť. Pozrel som na ňu láskyplným pohľadom a povedal.
-Dobré ráno, princeznička! Si hladná? Chceš niečo papať?
-Nóó- zatiahla. -Nespravíš mi toast prosííím? Vieš, taký ten zo syrom, šunkou a tuniakom ako mi robievaš.
Trocha sa maznala, ale to robila vždy, keď mala voľno od školy a cez víkendy.
_ Jasné, že viem. Už sa na tom pracuje. Kým sa pôjdeš umyť, raňajky a la France budú na stole.
Pri týchto slovách som vystrúhal takú komickú pózu pritepleného kuchára. Zara sa rozchichotala na plné kolo. Smiala sa dosť dlho, a ja som ju ešte všelijakými novými grimasami v tom podporoval. Keď konečne chytila dych pozrela mi do očí a priateľsky mi povedala:- Ty si riadny týpek Blicky. Ja z teba nechápem!“
Usmieval som sa na ňu aká bola zlatá, ale čakal ma ten toast. Pohladil som ju po tých strapatých vlasoch a povedal som jej naoko prisne: „No dobre, choď sa už umyť, lebo takýmto štýlom z toho toastu nebudú raňajky, ale obed!- a uškrnul som sa. Zara sa opäť zachichotala a odišla do kúpelky. Keď z nej vyšla, čakal ju na stole teplučký toast a pohár coly, lebo to má tak rada. Sadol som si k nej po pravej strane a zaželal jej dobrú chuť. Pustila sa do raňajok tak, ako keby týždeň nejedla. Pomyslel som si: „Fúha, dievča do teba to ale padá! Ale nech je len tak, veď si vo vývoji, ty puberťáčka moja.“ Z krásneho rozjímania ma vytrhla Zarina otázka.
_Blicky?- pozrel som na ňu a potom pokračovala-Čo budeme dnes robiť? Pôjdeme niekam na výlet?
Dokonale ma zaskočila, dostala ma do rozpakov. Nevedel som jej odpovedať. Tuho som premýšľal ako jej všetko šetrne vysvetliť a nesklamať ju.
Pokračovanie čoskoro! 🙂