blickyho svet

Malinký pokus o prózu. Posúďte sami.

Iskoni bie slovo, I slovo bie u Boga, I Bog bie slovo…

Mohutný hlas mi rezonuje vo vnútri hlavy, akoby sa tam chcel zabývať navždy. Kľačím na akomsi červenom koberci a dvíham zrak nad seba. Nado mnou stojí…

…ale, no počkať, veď to je, to, to, to je predsa, panebože veď to je predsa knieža Rastislav! Dobre stavaný päťdesiatnik s prešedivenou hrivou zvlnených dlhých vlasov a výrazne zapustenou striebristou bradou. Z očí mu šľahajú blesky a hromovým hlasom, ktorý duní miestnosťou ako hrom, prstom ukazujúc na mňa neustále opakuje úvod z Biblie. Nezmáham sa na slovo, začínam byť dezorientovaný a tak trocha v rozpakoch. Zrejme sa môj duševný stav odrazil aj na mojom výraze na tvári, pretože knieža zmenil svoj pohľad z vražedného na pohŕdavý. Potom ma predsa len čosi napadlo a s trocha zachrípnutým a trasľavým hlasom som odrecitoval v staroslovienčine- teda presnejšie v jazyku veľmi, veľmi podobnom staroslovienčine, lebo som istotne nezachytil tú správnu výslovnosť- úvod z Biblie.

– Na počiatku bolo slovo, a slovo prebývalo u Boha, a to slovo bolo Boh- a vydýchol som.

Knieža spozornel, natŕčal uši. Zrejme mi veľmi nerozumel. Bolo vidieť, že sa nadľudsky namáha. Chvíľu na to jeho tvár opäť zmenila výzor. Jej rysy sa zjemnili, zmizli hlboké vrásky, oči mu šťastím zaískali a dokonca vyčaroval aj srdečný úsmev. Natiahol ku mne ruku. Srdce som mal až kdesi v krku, búchalo mi ako o závod a každý jeho tep som cítil na spánkoch. Dočasne som ohluchol a zúžilo sa mi videnie. Mohol som vidieť len jemne rozmazaný obraz priamo pred sebou, všetko naokolo bolo čierne. Zrýchlil sa mi dych. Knieža pohybom ruky naznačil, aby som mu podal svoju. Pomaly som začal naťahovať ruku, a keď som sa už- už mal dotknúť kniežaťa…

…moja ruka dopadla do prázdna a padla na posteľ vedľa mňa. Precitol som.

– To bol ale sen- vzdychol som polohlasne. Chcel som pohladiť Nellu, ale šmátral som rukou len po prázdnych perinách. Precitol som úplne. Hlavou mi prebehlo: „Nieje tu. Kde je, dočerta? Veď je sobota, mali sme byť spolu.“ Ovládol ma akýsi čudný, smutný pocit. Vzal som do ruky mobil, rozsvietil displej a pozrel na hodiny. Pol druhej ráno. Znova som vzdychol a prevrátil očami. Predtým som si však všimol, že na displeji svieti oznam, že mám novú SMS. S nezáujmom a nechuťou som ju otvoril. Poslala mi ju Nella. Napísala: Trocha sa zdrzim Macko.  Pomyslel som si: „Hm, pre mňa za mňa zdrž sa aj celý víkend, veď sme neboli spolu ani nepamätám.“ Bol som sklamaný a trochu nahnevaný. Utrpelo moje ego. „Táto noc mala byť naša, moja a Nellina.“- začal som depkáriť ležiac na chrbte s pohľadom upreným na strop. Občas sa cezeň prehnali dva pruhy svetiel od áut prechádzajúcich popod okno. „Nejako sa mi v poslednom čase odcudzuje. Síce sme obaja boli donedávna dosť pracovne vyťažení, ale predsa. Chýbajú mi tie malé nežnosti, čo boli medzi nami na začiatku.“ V tom mi v hlave zaznel ako výstrel dunivý hlas:- Iskony!- a prerušil tak tok mojich myšlienok. Chvíľu som sa nachádzal v akomsi myšlienkovom vákuu, ale potom tie myšlienky naskočili naspäť zázračne rýchlo. “ V poslednom čase je Nell nejaká netýkavka“- vynášal som súdy, ale márne som sa snažil prísť na príčinu, nevedel som prísť na to, kde sa stala chyba. „Prehodí so mnou len zopár nutných slov a fráz. Štve ma, že neustále sedí ako prilepená za počítačom a chatuje.“ Nemal by som proti tomu nič, nech si dievča píše, nech sa baví, ale aby tam strávila celý zvyšok dňa od príchodu z práce? To teda nie! Priznám sa, dosť ma štve, že si ma nevšíma. Som tvor, ktorý vyžaduje aspoň trocha pozornosti. Štve ma, že aj tomu nášmu psíkovi Bonovi sa venuje viac ako mne. “ Bože môj ja snáď začnem žiarliť na psa!“- musel som sa nechápavo pozastaviť nad prúdom vlastných myšlienok. Jednoducho si to beriem príliš osobne. Myšlienky však plynuli ďalej. „Mám si snáď myslieť, že o mňa už nemá záujem?“

Vždy sa cítim dosť divne, keď si chcem s ňou spraviť romantickú chvíľku pre dvoch a ona nemá náladu, alebo čas. Alebo radšej ide aj štyrikrát do týždňa ako hovorí „s kamkami na kávu.“

Nuž s takto čiernymi myšlienkami som unavil svoj utrápený mozog a pomerne rýchlo som znova zaspal. Až do rána to už bol pokojný bezsenný spánok. Ráno som vstal okolo ôsmej. Nella už odfukovala vedľa mňa. Netušil som kedy prišla domov, ale v tej horkosti ma to ani netrápilo. Pozeral som sa na ňu ako spí. Jemné nádherné svetlohnedé vlásky s miernym blond melýrom sa ladne dotýkali jej lopatiek. Spod periny jej vykúkal kúsok ramien. Jej snedá, hebká, voňavá pokožka ma priam vyzývala k iniciatíve. Opäť ma očarila, opäť som sa do nej buchol ako v ten prvý raz. Razom ma prešiel ten nočný hnev. Celý roznežnený som sa k nej pritúlil a nežne jej začal bozkávať tie odhalené ramená. A ešte nežnejšie som sa ju pokúšal zobudiť.

– Zlatko!- povedal som najnežnejšie a najtichšie ako som vedel. Nell sa v posteli pomrvila, vymanila sa spod mojich bozkov a tým najodpornejším tónom mi odvrkla:- Daj mi pokoj prosím ťa, nechaj ma spať!-

Pokračovanie čoskoro! 🙂