blickyho svet

Kedysi dávnejšie som prežíval tieto pocity dolu uvedené po jednom nevydarenom vzťahu. Tomu čo sa v mojom vnútri dialo som chcel dať umelecký, symbolický výraz, aby sa človek mohol lepšie vžiť do mojej vtedajšej kože. Text je z roku 2007.

Na rozbahnenom poli utíchol zúrivý boj. Zdrapy handier visia z konárov stromov. Utíchol aj vietor. Posledný výdych zanikol v nepočuteľnom tichu, posledný tlkot srdca dospieval pieseň života. Zavládlo hrobové ticho. Tisíce strnulých, bezvládnych tiel ležia tu meravo na zemi rozmočenej ešte ranným lejakom a teraz potokmi krvi, a predsa tu zavládlo prázdno. Nebo sa nadlho zatiahlo tmavou oponou búrkových mračien, nedovoliac slnku prepustiť čo i len jediný hrejivý lúč, ktorý by rozjasnil toto temné miesto a vniesol trocha tepla, do chladu, ktorý zavrel toto pole.

Aha, tamto bol kedysi hrdý rytier v ťažkej, krásne sa ligotajúcej zbroji. Niet ho viac. Je to len beztvará, šialene znetvorená hmota. Ležiac bezhlavo v riedkom špinavom bahne pôsobí teraz ako nechutný úškrnok hrbatého, bezzubého žobráka, ako hnisavý vred na krásnej panenskej tvári. A tamto, hľa, štyri krátke kroky na juh leží aj hlava. Kedysi majestátna, nosiaca kráľovskú korunu, teraz tupo hľadiaca do neba snažiaca sa prezrieť za mraky až do kráľovstva nebeského, celá až komicky červeno-čierna od zaschnutej krvi s jazykom vyplazeným ako na posmech myšlienkam víriacich ešte pred chvíľou v jej útrobách.

Postojme chvíľu. Zodvihnime zrak k nebesám. Rozhliadnime sa, niečo tu nieje v poriadku. Kde je kŕdeľ vrán? Už tu predsa dávno mali byť a rozpútať barbarskú čiernu hostinu. Lež nebelejú sa tu kosti ohlodané. Naopak zahníva tu pomaly hrdé ľudské mäso, nemravne sa páriace s lepkavým bahnom a červenou krvou. Tou, čo kolovala v žilách a nútila žiť. A ktorá sa nemilosrdne vpíja do najhlbších útrob Matky Zeme ako trpký jed, usadený na dne kalicha s vínom. A kone. Ach, koľko koní, koľko ideálov poháňajúcich ľudskú dušu vpred. Koľko nádeje v dobro a krásu v tomto podkroví pekla. Všetky zhynuli.

Aspoň hmla by mohla prísť, prikryť toto hrozné miesto svojím hustým bielym nepriehľadným závojom, ktorý dáva zabudnúť. Ani to nie. Oči musia zostať doširoka otvorené a dívať sa, dívať a nemôcť ani mrknúť, dívať sa na tú hnusnú spúšť, rvajúcu srdce i zmorenú dušu ako svorka lačných vlkov pohodenú mršinu.

Ach, čo tam šibeničná alej, kde po oboch stranách cesty visia ako ovocie na strome vyschnuté karikatúry ľudských tiel s diabolskými úškrnmi na tvárach. Hompáľajúc sa sem a tam ako kyvadlo veľkých hodín odrátavajúcich zostávajúci čas do príchodu konca sveta, nepôsobia tak desivo, tak odpudzujúco, tak beznádejne ako to pole.

Och, rozum šalejúci od obrazov ktoré mu poskytujú tie doširoka roztvorené oči hľadiace na ten najväčší hriech, ktorý bol kedy v dejinách veru už šedivofúzych spáchaný, velí k behu, k úteku z toho miesta. Lež nohy oťaželi, prirástli k zemi ako skala a nútia stále dívať sa, šalieť, rozum strácať v nenávratne.

Či to tak naveky bude? Za čo taký trest? Č i sa môže Boh tak nečinne prizerať, nedovoliť utiecť, nedovoliť zavrieť oči?

V tej chvíli známy hlas, prehluší to najtichšie ticho výkrikom tak divým, že žiaden zver tak hrôzostrašne nezryčí: “Zavolajte kata!!!“

Ale nebol by svet svetom keby trápenie tak rýchlo ukončené bolo.

Toto je Svätý grál sklamania bezodný a ty z neho piješ horký blen. Žlč všetkých čo sa tu v širokom okolí váľajú nehnuto na zemi ako figúrky na šachovnici čo v hre neobstáli. A koniec neprichádza, krv sa na penu mení, duša černie ako komín od sadzí a srdce tuhne na kameň čo nástroj žiaden nerozdrví ani zub času nenahlodá. Slnka niet, len bahno a tma obostreli všetko. To slnko tu chýba…