Beznádej(okom vnútorným)

Kedysi dávnejšie som prežíval tieto pocity dolu uvedené po jednom nevydarenom vzťahu. Tomu čo sa v mojom vnútri dialo som chcel dať umelecký, symbolický výraz, aby sa človek mohol lepšie vžiť do mojej vtedajšej kože. Text je z roku 2007.

Na rozbahnenom poli utíchol zúrivý boj. Zdrapy handier visia z konárov stromov. Utíchol aj vietor. Posledný výdych zanikol v nepočuteľnom tichu, posledný tlkot srdca dospieval pieseň života. Zavládlo hrobové ticho. Tisíce strnulých, bezvládnych tiel ležia tu meravo na zemi rozmočenej ešte ranným lejakom a teraz potokmi krvi, a predsa tu zavládlo prázdno. Nebo sa nadlho zatiahlo tmavou oponou búrkových mračien, nedovoliac slnku prepustiť čo i len jediný hrejivý lúč, ktorý by rozjasnil toto temné miesto a vniesol trocha tepla, do chladu, ktorý zavrel toto pole.

Aha, tamto bol kedysi hrdý rytier v ťažkej, krásne sa ligotajúcej zbroji. Niet ho viac. Je to len beztvará, šialene znetvorená hmota. Ležiac bezhlavo v riedkom špinavom bahne pôsobí teraz ako nechutný úškrnok hrbatého, bezzubého žobráka, ako hnisavý vred na krásnej panenskej tvári. A tamto, hľa, štyri krátke kroky na juh leží aj hlava. Kedysi majestátna, nosiaca kráľovskú korunu, teraz tupo hľadiaca do neba snažiaca sa prezrieť za mraky až do kráľovstva nebeského, celá až komicky červeno-čierna od zaschnutej krvi s jazykom vyplazeným ako na posmech myšlienkam víriacich ešte pred chvíľou v jej útrobách.

Postojme chvíľu. Zodvihnime zrak k nebesám. Rozhliadnime sa, niečo tu nieje v poriadku. Kde je kŕdeľ vrán? Už tu predsa dávno mali byť a rozpútať barbarskú čiernu hostinu. Lež nebelejú sa tu kosti ohlodané. Naopak zahníva tu pomaly hrdé ľudské mäso, nemravne sa páriace s lepkavým bahnom a červenou krvou. Tou, čo kolovala v žilách a nútila žiť. A ktorá sa nemilosrdne vpíja do najhlbších útrob Matky Zeme ako trpký jed, usadený na dne kalicha s vínom. A kone. Ach, koľko koní, koľko ideálov poháňajúcich ľudskú dušu vpred. Koľko nádeje v dobro a krásu v tomto podkroví pekla. Všetky zhynuli.

Aspoň hmla by mohla prísť, prikryť toto hrozné miesto svojím hustým bielym nepriehľadným závojom, ktorý dáva zabudnúť. Ani to nie. Oči musia zostať doširoka otvorené a dívať sa, dívať a nemôcť ani mrknúť, dívať sa na tú hnusnú spúšť, rvajúcu srdce i zmorenú dušu ako svorka lačných vlkov pohodenú mršinu.

Ach, čo tam šibeničná alej, kde po oboch stranách cesty visia ako ovocie na strome vyschnuté karikatúry ľudských tiel s diabolskými úškrnmi na tvárach. Hompáľajúc sa sem a tam ako kyvadlo veľkých hodín odrátavajúcich zostávajúci čas do príchodu konca sveta, nepôsobia tak desivo, tak odpudzujúco, tak beznádejne ako to pole.

Och, rozum šalejúci od obrazov ktoré mu poskytujú tie doširoka roztvorené oči hľadiace na ten najväčší hriech, ktorý bol kedy v dejinách veru už šedivofúzych spáchaný, velí k behu, k úteku z toho miesta. Lež nohy oťaželi, prirástli k zemi ako skala a nútia stále dívať sa, šalieť, rozum strácať v nenávratne.

Či to tak naveky bude? Za čo taký trest? Č i sa môže Boh tak nečinne prizerať, nedovoliť utiecť, nedovoliť zavrieť oči?

V tej chvíli známy hlas, prehluší to najtichšie ticho výkrikom tak divým, že žiaden zver tak hrôzostrašne nezryčí: “Zavolajte kata!!!“

Ale nebol by svet svetom keby trápenie tak rýchlo ukončené bolo.

Toto je Svätý grál sklamania bezodný a ty z neho piješ horký blen. Žlč všetkých čo sa tu v širokom okolí váľajú nehnuto na zemi ako figúrky na šachovnici čo v hre neobstáli. A koniec neprichádza, krv sa na penu mení, duša černie ako komín od sadzí a srdce tuhne na kameň čo nástroj žiaden nerozdrví ani zub času nenahlodá. Slnka niet, len bahno a tma obostreli všetko. To slnko tu chýba…

Nedeľná báseň: Ja

02.05.2010

Opäť jeden kúsok z rannej tvorby Som len kvapkou vo víre dejín a patrím do skupiny bezcenných cenín. Som len steblo trávy na lúke Niesom čerstvý, no som ešte v záruke Som malou hviezdou na nočnom nebi Občas som nesvoj a bývam bledý. Som iba bublinkou v šumivom nápoji Dúfam, že niekto sa ku mne pripojí. Som iba zrnko piesku na púšti Sahara Každučká brána sa predo [...]

Živena alebo Ako svet skoro prišiel o jedného básnika

26.04.2010

K životu patrí humor a najlepší humor prináša život. A tak aj nasledujúca príhoda pre pobavenie je zo života. Totižto takmer sa stalo, že ešte skôr než som v sebe objavil nadanie a začal tvoriť poéziu, som s tým skončil. Bol to môj posledný rok na Lesníckej škole v prekrásnom prostredí históriou dýchajúceho mestečka Banská Štiavnica posadeného v náruči [...]

Nedeľná báseň: Túžba

25.04.2010

Moja úplne prvá básnička z roku 2001 Túžim vidieť tvoje oči, keď sa večer zotmieva Keď sa mesiac v plnom svite z výšky na nás usmieva Chcem ťa držať za ruku, keď ti bude najhoršie Počuť tvoje slová jemné, môjmu srdcu najmilšie Túžim znovu byť pri tebe, cítiť tvoju prítomnosť Tvoje vlasy hladiť jemné, vyhnať z môjho srdca zlosť Vidieť s tebou západ slnka [...]

Island, voľby, urna

Vláda na Islande sa rozpadla. Predčasné voľby budú zrejme v novembri

13.10.2024 22:50

Premiér objasnil, že nezhody medzi tromi stranami vládnej koalície sa týkajú viacerých oblastí.

Litva, referendum o jadrovej elektrárni

V Litve prebehli parlamentné voľby. Ovplyvnil ich strach z rastu životných nákladov a ruskej hrozby

13.10.2024 21:46

Predpokladá sa, že najviac poslaneckých mandátov získajú sociálni demokrati.

Netanjahu

Netanjahu vyjadril ľútosť nad ujmou, ktorú Izrael spôsobil vojakom OSN

13.10.2024 19:00

Je nepochopiteľné, že OSN ponechá mierovú misiu UNIFIL na juhu Libanonu, uviedol izraelský veľvyslanec pri OSN.

Hizballáh

Exminister Ganc: Hizballáh je rakovina. Vyzval Libanončanov, aby sa zbavili militantov aj vplyvu Iránu

13.10.2024 18:35

Upozornil súčasne, že "skutočný problém neleží na juhu Libanonu, ale v Bejrúte".

blicky

Píšem všetko možné- poéziu, prózu, glosy, úvahy, komentáre- prosto všetko, čo ma napadne. Uvrhnem Vás do svojho bohatého vnútorného sveta, ponúknem Vám pohľad na svet prostredníctvom mojich očí

Štatistiky blogu

Počet článkov: 15
Celková čítanosť: 41131x
Priemerná čítanosť článkov: 2742x

Autor blogu

Odkazy