blickyho svet

„Když srdce je tón, pak láska je tou nejúžasneší synfonií na světe“

(Beruška)

Beruška je moja priateľka a keďže má rada rozprávky, tak som jej jednu kedysi minulý rok napísal.

Bolo, nebolo rok pána 1971 v kronikách písali. V ten prekrásny deň uprostred leta Stvoriteľ opäť raz zostúpil na zem medzi ľudí a učinil jeden zo svojich najväčších zázrakov, hneď po stvorení sveta. Toho dňa v kráľovskom meste Prahe do jedného okna vošlo svetlo a na svet prišla drobulinká Beruška. Mala len pár jemných čiernych vláskov na hlavičke a nemala žiadne zúbky, ale napriek tomu to bola ta najkrajšia bytosť pod slnkom. A tak Beruška, ako čas bežal rástla a bola deň odo dňa krajšia. Čochvíľa bola jej krása chýrna v celom okolí aj v tých najvzdialenejších kráľovstvách až po koniec sveta. Aj jej srdiečko veru nemalo páru nikde. Bolo tak nežné, milé, citlivé a žiarilo láskou tak, ako je možné dočítať sa len v Písme Svätom.

A čo nikto nevie je, že raz v noci stalo sa, že z neba padali naraz dve hviezdičky a padli Beruške rovno do očičiek. Od tej doby Beruškyne očičká krásne žiaria a usmievajú sa.

Ja blúdil som svetom bezcieľne, nečakajúc, že stretne ma čosi pekného. Ale raz, raz keď som to obzvlášť nečakal stalo sa čosi neuveriteľné. Zodvihol som zrak od prašnej cesty a zahľadel sa pred seba. Zo zatiahnutej oblohy plné čiernych búrkových mračien z ničoho nič zrazu až k zemi zostupoval stĺp žiarivého, oslepujúceho svetla a v jeho náruči kráčala mi naproti Ona. Beruška, tak nádherná, krehká, božská bytosť. Jej dlhé čierne vlásky nádherne viali. A očičká, tie sa nebesky nádherne usmievali A do môjho srdiečka vkradla sa láska