blickyho svet

K životu patrí humor a najlepší humor prináša život. A tak aj nasledujúca príhoda pre pobavenie je zo života. Totižto takmer sa stalo, že ešte skôr než som v sebe objavil nadanie a začal tvoriť poéziu, som s tým skončil.

Bol to môj posledný rok na Lesníckej škole v prekrásnom prostredí históriou dýchajúceho mestečka Banská Štiavnica posadeného v náruči skvostných hôr a lesov. Už druhý rok som bol členom redakčnej rady školského časopisu Letokruhy. Do redakčnej rady si ma prizvala moja slovenčinárka Slávka. Nejako si všimla, že píšem básničky a raz po mne chcela, aby som jej doniesol ukázať svoje výtvory. No, priznám sa, zošit kde som mal načmárané tie básničky som jej síce doniesol, ale veľmi neochotne pretože, čo už, ale hanbil som sa. Slávka však bola ohromená a v nasledujúcom čísle Letokruhov si celá škola prečítala dve moje básničky, a zároveň som sa stal členom redakčnej rady. Od tej doby som profesionálne rástol a v poslednom ročníku som už robil interview s učiteľmi, písal ďalšie básničky a vydupal som si taký malý glosátorský stĺpik, hoci hneď prvý článok mi školská rada zamietla a hrubo cenzurovala. Skutočne ma to pobúrilo. Táto skutočnosť ma priviedla až do riaditeľne, kde síce riaditeľ, päťdesiatnik a čerstvý ženáč celkom súhlasil s mojím článkom a aj sa na ňom pobavil, ale vraj s titulu pedagogicko-výchovného pôsobenia na študentov musel byť článok cenzurovaný. Po tejto trpkej udalosti som si myslel, že už nič horšieho sa stať nemôže. Ale stalo sa!

Blížil sa december, blížil sa čas stužkovej. Na Štiavnicu padol snehový závoj. Tým samozrejme myslím viac ako pol metra snehu. Po jednej hodine slovenčiny ma Slávka stopla v triede a povedala mi, že o dva dni je v dome Kamerhoff súťažná prehliadka literárnej tvorby prózy a poézie usporiadaná spolkom Živena, a vraj tam mám byť o pol šiestej večer. Spýtal som sa Slávky prečo by som tam mal vôbec ísť, veď akcie takéhoto typu nie sú mojou doménou. Jej odpoveď bola ako facka. Vraj mal by som sa tam ísť pozrieť lebo som súťažiaci. v tej chvíli do mňa vliezlo sto čertov a správne som sa aj odul, veď ako si mohla dovoliť bez môjho vedomia poslať ma na súťaž? Dôsledne som to ofrflal a snažil som sa klásť dôraz na to, že ja teda verejne svoje verše nemienim prednášať a recitovať, pretože ja recitovať neviem a necítim sa na to. S úsmevom ma odrovnala oznámením, že len budem sedieť a sledovať vyhlásenie víťazov.

Konečne nastal deň D. Musel som ukecať môjho super kamoša, spolužiaka a spolubývajúceho v jednej osobe Maňa, aby išiel so mnou. O spolku Živena som vedel veľké prd. Snáď len to, že je to nejaký spolok žien založený ešte v Uhorsku v rokoch národného obrodenia. Moja predstava o Živene bola, že je to banda feministiek. Prišli sme do Kamerhoffu, kde v jednej sále bolo pripravené miesto ku galavečeru. Obzeral som sa dookola a videl som len poriedko zástupcov mužského pohlavia. Teda nejaký dospelí chlapi tam boli, alez mojej vekovej kategórie som bol len ja a hafo mojich rovesníčok. Klasicky prebehlo privítanie, predstavenie poroty, ktorá hodnotila súťažné diela a vyhlásenie samotných výsledkov súťaže. Súťažilo sa v próz a poézii v kategóriách žiaci ZŠ, študenti stredných škôl a dospelí. Hádajte ako to dopadlo? Vo všetkých udeľovaných kategóriách boli ocenené výhradne príslušníčky ženského rodu, len v próze dospelých dostal tretie miesto jeden pánko čo mal už vysoko cez sedemdesiat rokov a vyše štyridsať tvoril. Skôr to však bola cena útechy za celoživotné dielo než normálne ohodnotenie. Prebehli aj ukážky ocenených výtvorov a neskromne musím povedať, že druhé miesto malo byť s prehľadom moje :-). Akcia skončila a ja som sa celú cestu na intrák rozčuloval, asi nejako takto:“ Že to je banda feministiek to som vedel, ale že sú to až také svine to som teda netušil. Veď to bolo do očí bijúce, že tam naschvál vyhrali ženy, horšie sa už ani nedá demonštrovať ženská ješitnosť, vraj tá ich emancipácia pche, takto ľudstvo upadá. Ha- ha, skvelé, ženy zvalcovali mužov, kam to napísať? Cha- cha a komu to prospieva takéto defilé? A Slávke to spočítam, takúto hanbu mi dopriala!!!“

Asi tak nejako som zamestnával Maňa celú cestu na intrák svojimi rozhorčenými myšlienkami. Nuž čo, utrpelo moje ego, bola ronená moja ješitnosť, tak sa nedivte. V ten deň mal svet prísť o jedného básnika. Vážne som uvažoval, že už nenapíšem ani verš. Ale svet o básnika neprišiel. Niečo v mojom vnútri, čo ma núti tvoriť bolo silnejšie než ja a neodolal som tomu tlaku. A mrzutosť som nakoniec rozdýchal. Ale utvrdil som sa v tom, čo som si dovtedy len myslel- že feministky sú veľké zlo, nielen pre mužov, ale aj pre spoločnosť, že sú rovnako nechutné ako sexisticki muži. A myslím si to dodnes, len teraz to už beriem z humorom a robím si z toho srandu. A tak končí príbeh o tom, ako poézia vo mne ustála aj tvrdý útok feministiek 🙂